Kronika obce Sielnica

VZNIK OBCE SIELNICA

Je viac ako pravdepodobné, že Sielnica vznikla v dobe počiatku feudalizmu, v dobe budovania hradísk. (Nasvedčuje tomu literatúra, ktorá spomína medzi takto vzniknutými obcami aj Sielnicu, len žiaľ o sielnických hradoch niet v nich zmienky.) Vieme, že slovenské hrady vznikali v dobe príchodu Maďarov, okolo roku 900, kedy Slovania z južných krajov Slovenska a terajšieho Maďarska utiekli pred nimi do severných hornatých krajov a do hradísk už existujúcich alebo narýchlo postavených. V tejto dobe asi vznikli aj dva sielnické hrady: SKLENNÝ ZÁMOK a HRÁDOK. V priebehu 11. a 12. stor. sa premieňalo niekdajšie osídlenie hradísk, ktoré slúžili pôvodne na vojenskú obranu, na pokojné sídliská. Osady okolo hradísk boli poväčšine založené na upätí hôr, na hlavných cestách a nie bezprostredne pri toku riek. To znamená, že ich obyvatelia sa zameriavali viac na potravinárstvo.

PRVÉ PÍSOMNÉ DOKLADY

Obec až do 2.pol.13.stor., teda do roku 1250 patrila pod právomoc zvolenského župana. V tomto období pod právomoc zvolenského župana patrili obce’ a mestá ako: Banská Bystrica, Radvaň, Poniky, Badín, Kremnička, Sielnica, Kovácová, Rybáre, Budča, Veľká Lúka a iné. V roku 1288 LADISLAV KUZANSKÝ daroval obec znievskému kostolu sv. Panny Márie ako majetok turčianskej prepozítúre. Od roku 1288 patrí teda Sielnica do Turca a jej dejiny možno sledovať s dejinami spomenutého znievského kláštora. V tomto istom roku BELO IV. oslobodil poddaných Sielnice, od komitátnej právomoci, t.j. so župou zvolenskou, okrem vojenských vecí, nemala osada nič spoločného so župou, o všetkom rozhodovalo prepošstvo v kláštore Znieva, kde bola správa majetkov. Nakoľko, ale Sielnica ležala územne vo zvolenskom komitáte a od Turca bola ďaleko, mala vlastnú hospodársku správu – panskú kúriu.
Premonštrátsky kláštor mal svojho patróna a k patrónovi ho viazal dcérsky pomer. Prepošt patronátneho kláštora sa volal „páter abbas“ a dom pod jeho patronáciou “ filia“. „Páter abbas“ mal značnú právomoc v disciplinárnych a majetkových veciach filiach. Ústredie prepošstva bolo vo Francúzsku, v meste PREMONTRÉ. Prepošstvo udržiavalo farnosti na svojich majetkoch. Takto sa začali nové farské kostoly. V Sietnici postavili rehoľníci kostol v 2.pol. 14.stor., záznam je z roku 1326. Farský kostol vo filiach teda i v Sietnici, bol staviteľskou miniatúrou prepoštského kostola. Bol stavaný v gotickom slohu. Pôvodný sielnický kostol, ktorý mal jednu loď, štvorcovú svätyňu -klenutú – drevenú poval nad loďou, bol už prestavaný. Terajší kostol bol daný do užívania v roku 1943, z pôvodného kostola sa zachovala veža (opravená).

RIADENIE PREPOŠTSKÝCH MAJETKOV

Právne riadil život v obvode prepoštských majetkov konvent, ktorý vykonával úlohu dnešného notárstva a pozemkovej knihy. Obvod konventu zahŕňal komitéty: Turiec, Liptov, Zvolen, Trenčín, Hornú Nitru. Život poddaných v osadách bol ťažký, hlavne v dôsledku zákona vyneseného šľachtou v roku 1514, schváleného kráľom LADISLAVOM, podľa ktorého sa stali poddaní nevoľníkmi. Prepošti sa síce snažili zmierňovať tento zákon na svojich majetkoch, ale i tak život nevoľníkov bol ťažký. Posledný prepošt bol URIEL MAJTHÉNYI, ktorý zastával svoju funkciu 40 rokov 1505-1545.
Keď sa za URIELA MAJTHÉNYIHO rozišiel turčiansky konvent začas sa dostala do držby niektorých zemanov, ale potom ju vymohol ostrihomský arcibiskup pre seba. Titulom vydržiavania univerzity v Trnave prešla do držby jezuitov.
Po roku 1526 sú dejiny Turca ( aj celého Slovenska) poznačené bojmi o trón a bojmi proti Turkom. Prepošt URIEL MAJTHÉNYI sa postavil na stranu kráľa FERDINANDA a zase poľský kráľ ZÁPOĽSKÝ ho stíhal za velezradu. Za pomoci kastelána znievského kláštora bol znievsky hrad vydaný bez boja. Takto potom bol URIEL MAJTHÉNYI a jeho rehoľníci zbavení existencie, opustili kláštor a rozpŕchli sa.
Kráľovský aubicus FR. NYÁRI žiadal kráľa FERDINANDA, aby mu dal prepoštské domínium do prenájmu, a aby zrušil konvent. Dohoda sa uskutočnila, majetky prepoštrátske sa dostali do rôznych rúk, napokon do rúk arcibiskupa VARDU, okrem TROCH SLIAČOV a SIELNICE, ktoré kráľ FERDINAND osobitným výnosom z 1.12.1544 určil prepoštovi URIELOVI MAJTHÉNYIMU. VO výnose sa hovorí, že tie osady majú zemepánske povinnosti odvádzať priamo prepoštovi URIELOVI MAJTHÉNYIMU dávky. Po URIELOVI MAJTHÉNYIM sa novým prepoštom stal brat arcibiskupa VARDU – TOMÁŠ a po ňom arcibiskup MIKULÁŠ OLÁH ako administrátor turčianskeho prepošstva. Ten doviedol do Uhorska jezuitov 1.12.1563 sa stal prepoštom jágerský biskup VERANČIČ, ktorý dostal turčianske prepoštovo za svoje majetky,. darované na protiturecké vojny. VERANČIČ obmedzil poddaným určitú slobodu z dôb URIELA MAJTHÉNYIHO.

RÔZNE POVSTANIA A NEPOKOJE

Bockayovo povstanie v roku 1606 svojím víťazstvom siahlo aj na prepoštské majetky. Viedenský mier z 25.6.1606 v 8. článku zakazuje jezuitom vlastniť majetky. Tým dňom nastal o ne boj. Vtedajší kráľ MATEJ KORVíN sa pod tlakom snemu dohodol s arcibiskupom FORGÁCHOM 1.5.1613, že jezuitom vrátili majetky. Za turčianskeho prepošta menuje FORGÁCHA. Tým rokom obnovil prepošt FORGÁCH aj turčiansky konvent, ktorý podľa dohody mali už viest svetskí kňazi a nie jezuiti. Konventnálom, t. j. vedúcim agendy, boli patronátni kňazi fár domínia v Turci. Plat vedúceho agendy bol ročne 25 zlatých, 6 „luhien“ pšenice a 10 okov piva. Od roku 1630 bol vedúcim agendy bojnický oltárista a striedavo farári z TROCH SLIACOV a SIELNICE.
Po FORGÁCHOVEJ smrti roku 1615 sa na prepoštránskych majetkoch búrili poddaní, vyháňali katolíckych kňazov a povolávali protestantských kňazov.
V roku 1580 bol v Sielnici farár PAVEL vierovyznania banských miest ( evanjelického ), ale už v roku 1614 si žiada zvolenská župa u palatína THURZU, že „uniote“ – sielnický kazateľ, skrze arcibiskupa má byt vyhnaný. Farnosť potom ostala katolíckou, ale už zase, 10.8.1620 augsburské bratstvo podporované STANISLAVOM THURZOM svoj konvent v Sielnici vydržiaval. V roku 1657 v celej zvolenskej župe bol okrem bansko-bystrických a špaňodolinských jezuitov už len dvaja katolícki farári a to v SIELNICI a v DETVE. Dekrétom kráľa bol 25.4.1616 vymenovaný za turčianskeho prepošta PETER PÁZMÁNY, ktorý v roku 1618 zostavil urbár, ktorý bol veľmi tvrdý voči poddaným, ale do určitej miery obmedzoval prehmaty prevízora a oficiálov na jednotlivých majetkoch. V tých časoch sa Sielničania búrili proti prevízorovi, ktorý svojvoľne zvyšoval povinnosti Sielničanov o súkromné práce na domíniu. Tieto povinnosti prepošt PÁZMÁNY škrtá a do sielnického urbáru dopisuje dodatok, podľa ktorého sa Sielničania sumou 100 zlatých vykúpili zo všetkých povinností. Prepošt PÁZMÁNY si želal, aby súdne apelácie poddaných riešili sudcovia z povolania. Poddaní mali bezvýhradné právo vo veci rozsudku smrti obrátiť sa naň.
Po Bockayho povstaní zastihlo Slovensko ďalšie povstanie a to BETHLONOVO povstanie, ktorým bol PÁZMÁNY pozbavený prepoštstva a príjmy z prepoštských majetkov – teda i sielnických – plynuli do kniežacej pokladne BETHLÉNA v Košiciach.
Turčianskym. prepoštstvom – teda i Sielnicou – sa prehnali od roku 1644 kurucké vojská. Kostoly boli premenené na maštale, poddaní sa rozutekali s nehnuteľným majetkom po horách. Pohyby vojsk, ruvačky s Turkmi, na hraniciach vojenskí zbehovia a lúpežníci spôsobili, že osobná majetková bezpečnosť mala nepatrnú hodnotu. Lúpežníci miestami ovládli jednotlivé majetky, zvlášť, keď sa k nim začali pridávať aj župní hajdúsi.
Kláštor v Znieve bol v tých časoch silne poškodený a nové centrum sa začalo vytvárať v Trnave, kde sa veľmi veľa budov stavalo, najmä mohutné kolégium. Na jeho stavbu bolo treba veľa pracovných síl a dreva, ktoré mali dodávať prepoštské majetky Turca, Liptova a Zvolena. Pre poddaných to. znamenalo ďaleké furmanky po zlých cestách, na ktoré neboli zvyknutí preto ich odmietali plniť. Bolo to obdobie vzbúr a popráv. Čí aj v Sielnici boli vzbury a popravy nie je isté. Okrem robôt platili poddaní aj stále poplatky.
Každá sessia platila ročne 2 zlatky 16 denárov cenzu na tri razy, tri kapúne alebo ich peňažnú náhradu 30 denárov, tri koláče alebo protihodnotu 12 denárov. Richtár bol povinný dať zemepánovi každý týždeň jeden koláč alebo protihodnotu za celý rok 2 zlatky 8 denárov. Deciny sa odvádzali od pšenice, ovsa a jačmeňa. Od včiel sa neodvádzali deciny, ale majiteľ včiel bol povinný dať zemepánovi ako honorár med na Vianoce. Deciny od oviec, baranov a kôz mali štatút, že od 20 odvádzali sa na Vianoce jedna, na sv. Jána dve. Majitelia menšieho poctu oviec dávali 5 denárov za jednu. Poľovníci, majitelia sietí a ok, museli odovzdávať na Vianoce honorár: jedného zajaca, medvediu a líščiu kožu bolo treba ponúknuť domíniu na kúpu. Mäsiari v domácich jatkách boli povinní dať domíniu jazyk každého zabitého vola. Murári museli zadarmo robiť murárske práce na rezidencii. Okrem toho 203 sessií turčianskeho obvodu, do ktorého patrili aj TRI SLIAČE a SIELNICA, mali spoločenské dávky a ich časť platili aj Kláštorčania.

VNÚTORNÁ ORGANIZÁCIA DOMÍNIA

Reprezentantom prepoštského panstva bol prepošt, trnavský rektor kolégia. Čistý príjem sa delil na troje: 66% pre TRNAVU, 17% na platy zamestnancov a 17% na výdavky konventu.
V kláštorskej rezidencií bývali 3-4 jezuiti – kňazi a 1-2 laickí bratia. Superior vo funkcií viceprepošta bol súčasne provizorom domínia a rektorom prepoštského kostola. Ostatní jezuiti – kňazi, účinkovali ako nedeľní a sviatoční kazatelia, predsedovia náboženských spolkov. Laickí bratia boli niekedy aj doktormi, aj lekárnikmi, alebo viedli domácnosť. Turčianskemu superiorovi podliehali oficiáli panských kúrií v ŠALE, TROCH SLIAČOCH a v SIELNICI.
Na zemepánskom súde sa rozsudky vyhlasovali v mene prepošta. Súd mal k dispozícii nápravné opatrenia: dereš, väznicu, mučiareň a popravisko. Mnoho poddaných sa sťahuje na „Dolniaky“. Život poddaných bol veľmi ťažký, biedny a napraviť sa nedal, len základnou zmenou feudálneho systému.
Zemepánstvo turčianskeho prepoštstva sa výrazným spôsobom zapísalo do hospodárskych dejín TURCA dvoma odvetviami výroby: výrobu liečiv a papiernictvom. Koncom 17.stor. olejkári zachádzali ďaleko Ruska, do Poľska až na Kamčatku a naučili sa všetky reči a nárečia týchto krajín počnúc ruštinou až po tatárčinu. Takto sa mnohí lúdia chceli zbaviť robôt a zaistiť si v tom ťažkom živote existenciu, prípadne zaopatriť si kus pôdy ako základ existencie.
Do chaosu robôt a hladu po pôde priniesol jasno TEREZIANSKÝ URBÁR z 23.1.1676. Urbár prebudil sebavedomie poddaných, ktorí dostali do rúk práve predpoklady svojich práv a povinností a mohli sa brániť. Napr. Sliačania sa sťažovali v roku 1766 na domínium, že ich preťažuje. Kláštorcania si sťažovali priamo na Máriu Teréziu vo veci pivovary, ale život poddaných sa zase len v ničom nezmenil.

ZÁNIK TURČIANSKEHO KONVENTU

Rehoľa jezuitov bola zrušená 21.7.1773a jej majetky prešli na erár. Mária Terézia poverila roku 1780 novovytvorenú bansko-bystrickú kapitulu vedením agendy konventu a na tento ciel darovala kapitulu 1.7.1780 časť majetkov domínia v bansko-bystrickej kapitule Ďalej sa tým dnom konci nad majetkami a životmi SIELNICI. Tým dňom sa stáva história zároveň plemenom histórie SIELNICE. panstvo kláštora a hradu SIELNIČANOV, ktoré trvalo znievského od roku 1288.

FARNOSŤ

Farnosť bola starobylá. Založil ju pravdepodobne turčiansky prepošt na začiatku 13.stor. Pozná ju PAZMÁ V KATALOG, aj KONIGSBERGOV TESTAMENT. Ostala verná katolíckej viere a je aj teraz jedinou katolíckou obcou na okolí. Za reformácie bol tu farár TAVEL, zapísaný do fraternity banských miest, ale arcibiskup ho vypovedal. Proti tomu podala župa ponosu palatínovi THURZOVI. V graviminách poddaných roku 1638 cisárovi FERDINANDOVI sa hovorí, že turčiansky rehoľníci odobrali okolo roku 1618 faru a školu v SIELNICI evanjelikom. Za patronácie STANISLAVA THURZU bol tu v richtárovom dome vydržiavaný konvent na udržanie kazateľa, ale bol to posledný. Farnosť ani nemala osobitného kazateľa, patrila k inej farnosti. Roku 1626 vypálili Turci a povstalci dedinu i s kostolom. Takisto aj ustupujúci rákoczyovci. Okolo roku 1730 bola farnosť spojená do jednej s budínskou. Matriky však viedli do roku 1829 osobitne. Vydržiavanie farára bolo v takej malej obci problematické, spojenie sa stalo z hospodárskych dôvodov.

KOSTOL

Kostol bol zasvätený DUCHU SVÄTÉMU stojí na vršku južne nad obcou. Okolo starého kostola bol cintorín, ktorý rozšírili západným smerom. Okolo kostola bol vysoký hradobný múr prispôsobený na protitureckú obranu. Časť múru s bránou stojí doteraz. Rozmery: dĺžka 49 m, šírka 10,30 m, výška 8,5 m. Loď je obdialnoková, preklenutá betónovou klenbou. Vzadu je betónový chór. Vo fasáde stojí veža, ktorá je pozostatkom zo zbúraného kostola. V nej sú tri zvony. Staviteľ pri projektovaní použil prvky románskeho staviteľstva. Oltár má rezaný obraz v basreliéfe zoslanie DUCHA SVÄTÉHO.
PÔVOD: Prvý kostol postavili premoštráti, keď dostali obec od kráľa. Je opísaný v Schematizmus historicus. (vydaný 1876). Tento už veľmi starý, celkom nevyhovujúci kostol bol :zbúraný roku 1942 a ponechaná bola z neho iba veža. Bol postavený nový kostol náklad na miestnych bývalých urbaristov a prác veriacich. Bol posvätený biskupom DR. ANDREJOM ŠKRÁBIKOM na Turice roku 1943. Starý kostol bol viac podobný pivnici ako kostolu. Nový je dôstojný stánok BOŽÍ i veriaceho ľudu, príjemný, nie veľmi skvostný, ani vysoký, lebo sa šetrilo na náklade.
FARA: Od počiatku tu bola farská budova. Do roku 1896 drevená. Terajšiu postavil roku1896 DR. GONDA. Roku 1965 bola prestavaná, zväčšená. Kým bolo farské gazdovstvo budova slúžila za bývanie pracovníkom na gazdovstve.

ŠKOLA

1.SEPTEMBRA 2007 miestna škola oslavovala 350-te výročie trvania školy. Možno, že je škola aj staršia, ale prvé zmienky o škole sú z roku 1657.

V súčasnosti sa v škole učia deti v 1.-4. ročníka. Potom žiaci pokračujú v štúdiu v mestách v okolí Sielnice.

OKOLIE SIELNICE

POHORIE: Výška obce nad morom je 347 m. Najnižší bod je na Panskej Tabli 322 m nad morom. Hory sielnického chotára patria k horskému masívu Veľká Fatra, ktorá sa tiahne od Váhu v dolnom Liptove a Turci až k Hronu. Vrchy, ktoré obec od západu obkolesujú, sa nazývajú Kremnické vrchy. Ich najvyšší končiar, ktorý sa vypína v badínskom chotári, je LAURIN vysoký 1026 m. V sielnickom chotári je najvyšší vrch – BRESTOVÁ, je vysoká 972 m. Nad obcou je vrch „Žiar“ s pravekým sídlom, ktoré má názov SKLENÝ ZÁMOK. Sielnické vrchy nie sú divoké, nedostupné, ale takmer všetky prístupné a zalesnené. Komunikácie ich spájajú až do najzadnejších partií. Turisti ich často navštevujú. Sú vyznačkované turistické značky na viacerých trasách pre rôzne túry. Neďaleko Brestovej je vrch „TRI KOPCE“- a za Laurínom je „SUCHÝ VRCH“-SUCHÁ HORA, na ktorej je postavený televízny vysielač. Rovina pod obcou, ktorá sa začína od svahov hôr a tiahne sa k rieke HRON, je aluviálna naplavenina. Pod ňou sa nachádza v hĺbke ložisko hnedého uhlia – mladšej doby – lignitu nie veľmi kvalitného. Ložisko sa tiahne od RAKYTOVCA až k TUROVEJ. V Badíne sa ťažilo uhlie až do roku 1929. Baňa bola v prevádzke 70 rokov. V roku 1913 až 1920 sa toto uhlie ťažilo pre valcovňu plechu „UNION“ vo ZVOLENE. V sielnickom chotári sa začalo prvýkrát s hľadaním uhlia v roku 1873, keď začala spoločnosť „UNION“ prieskumné vrty, pričom našla v hĺbke 60 siah ložisko dobrého uhlia. V tom písal časopis „OBZOR“ – ročník 1875, str.47. Po II. svetovej vojne sa zase začali robiť vrty v sielnickom chotári. Pri vŕtaní vystrekol 27 stupňov celzia teplý prameň do výšky vrtnej veže – na hranici sielnického. a badínskeho chotára vo VLCNEJ. Tretí vrt bol na hone BREZINY do hlbky400 m. Našla sa vrstva 70 m piesku – čistého, riečneho, ale uhlia nebolo. Najväčšie ťažisko v dolovaní robí podzemné jazero, ktoré je rozložené pod celou plochou sielnickej a badínskej rovine a žiada si veľké náklady na ťažbu.
VODNÉ TOKY: Rieka HRON je hlavným tokom – tečúcim juhovýchodnou hranicou obce. Cez obec preteká potok, ktorý vyviera pod Brestovou a odvádza pramene z priľahlých dolín. Pramene sú zväčša zachytené do vodovodu, takže potok má málo vody, zvlášt v lete. Potok Vlčna – preteká hranicou medzi SIELNICOU a BADíNOM. Jeho dolný tok preteká okrajom letiska, je zregulovaný. VODOVOD: Bol vybudovaný v roku 1930-1931, hlavne pre Zvolen, ale zároveň bola napojená aj SIELNICA. Pôvodný vodojem bol na BRIŠTI. Pre sliačske kasárne vyčlenili odbočku vodovodu v roku 1962 s vodojemom na ULICKOM VRCHU.
PÔDA: Pôda sielnického chotára patrí takmer všetka ku kriede stredoeurópskej hnedozeme. Je dvojaká: ťažká, hlinito-ílovitá- táto je zväčša na rovine. Je dobrá, úrodná, drží dobre vlahu, aj v období sucha. Má však nepriepustnú spodinu, takže pri dlhých dažďoch sa rozbahní. Na jar neskoro vyschýna, preto sa práce na nej oneskorujú. No v roku 1964 a 1965 sa previedla na honoch susediacich s Badínom meliorácia – a tak sa tento nedostatok odstránil. Na vrškoch je pôda, ktorá vznikla zvetraním sopečného tufu, ktorý tvorí jej podklad. Táto pôda je ľahšia, ale nie tak úrodná, okrem toho je miestami len tenká vrstva, takže tam je úroda veľmi slabá. Vo Vlčnej obsahujú lúky rašelinu – a je aj na FARSKOM.
LESY: Sielnický chotár oplýva lesmi, ktoré miešaného: listnato – ihličnatého. Najčastejšie LESNÉ PORASTY: buk (ťaží sa ako palivo), dub, brest, javor, jaseň, lipa, osika, jedla, smrek obyčajný, smrek pichľavý, smrek červený, borovica obyčajná, borovica čierna. LESNÉ PLODY: malina, jahoda, čučoriedka, hríby. LESNÁ ZVER: srnce, jelene, diviaky, jazvece, líšky, divé mačky, medvede, tchor, kuna lesná, kuna skalná, lasica a zajace. LESNÉ VTÁCTVO: jarabica, sluka lesná, bažant, jariabok, hlucháň, holub lesný, kačica divá, sova, výr, hrdlička, cvikota, vrana, havran, kavka, straka, sojka, kukučka, ďateľ veľký, ďateľ malý, ďateľ čierny, žlna zelená, jastrab obyčajný, jastrab severský, sokol sťahovavý, sokol myšiak, krahulec – kaňa. MALÉ VTÁCTVO: vrabec, drozd plavý, drozd čierny, prepelica, dudok obyčajný, sýkorka veľká, sýkorka belasá, sýkorka čiernohlavá, sýkorka chocholatá, slávik obyčajný, lastovička aj bocian. patria do skupiny lesa

ZVYKY A OBYČAJE OBČANOV

Aj Sielničania mali svoje zvyky, veľa z nich však zaniklo.
NA NOVÝ ROK: Na Nový rok bolo zvykom chodiť ráno sused k susedovi a vinšovať. VINŠ. ZNEL: “ Vinšujem Vám nový rok, by Vám odpadol z pece bok a z kozuba trúba, by ste mali do roka Ďura. “ Najviac vinšovali deti za peniaze. Dedinčania sa veľmi hnevali keď ráno na Nový rok prišla do domu prvá žena, vraj to prinášalo do domu nešťastie. Prvý mal prísť do domu chlap alebo aspoň chlapec.
NA TRI KRÁLE (6. januára): V tento deň chodili chlapci s “ betlehemskou hviezdou“ z papiera, v ktorej horela sviečka. Pritom spievali staré pastierske a vianočné piesne. NA FAŠIANGY: Pred rokmi chodili na Fašiangy“ maškary“ po obci. Mládenci v maskách a bláznivo poobliekaní chodili s hudbou z domu do domu.
NA VELKÚ NOC: Mládenci sa poschádzali do jedného domu predvečer Veľkonočného pondelka a do polnoci pili a čakali na kúpačku. O polnoci zazvonili, aby sa dievčaťa pobudili. Kúpačky boli veľké. Dievčatá hneď po polnoci ťahali do potoka alebo pod studňu. Za kúpačku boli chlapci pohostení.
NA TURICE: Sa stavali máje. Pred každý dom postavili v noci chlapci jedličku alebo brezu. Po obede v turičnú nedeľu chodili chlapci s muzikou zábava. z domu do domu vykrúcali dievčaťa. Večer bola turičná
NA VŠECH SVÄTÝCH: Sa na hroboch pálili sviečky. V tento deň boli v SIELNICI“ hody“ tzv. pamiatka posvätenia chrámu.
NA LUCIU: Dievčatá sa poobliekali do bieleho, dávali si na hlavu dienka a chodili strašiť chlapcov, aj ich bili povrieslom zo slamy, na konci so zemiakom. Chlapci chodili s“ oceľou „. Vinšovali, aby sa gazdinám hrnce a misky nepobili.
NA VIANOCE: Gazda doniesol na Štedrý večer do kuchyne pod stôl produkty gazdovstva: za vahanček (drevená okrúhla nádoba) ovsa, jablká, reťazy. Na prvý deň sviatku sa nesmelo ani zametať, ani hnoj kydať. Na Štedrý večer bolo na stole toľko koláčov, koľko mal gazda kusov statku. Každý kus ponúkol spolu s cesnakom.

Pin It